Tadžikistan: krajina v zajatí hôr, chudoby a politických sporov

Autor: Ivan Beňovič | 27.8.2012 o 22:49 | (upravené 27.8.2012 o 23:04) Karma článku: 5,18 | Prečítané:  478x

Tadžikistan. Stredoázijská krajina, o ktorej sa toho vo svete veľa nevie. Ľudia to tam však nemajú ľahké. Problémy majú ako vnútri krajiny, tak aj s okolitými krajinami (najmä Uzbekistanom) a mnohí obyvatelia musia cestovať za prácou do Ruska, kde ich čaká život v preplnených ubytovniach, manuálna práca od východu slnka do jeho západu a strach pred ruskými nacionalistami.

Krajina je rozdelená na klany a nie celá je pod kontrolou centrálnej vlády. Najvýchodnejšia provincia krajiny, ťažko dostupný Gorno-Badachšan, žije svojim vlastným životom. Až na občasné vojenské čistky, pri ktorých zomierajú nevinní ľudia. Táto provincia je známa svojim nie práve najpriaznivejším postojom k vláde, preto sa im prezident Tadžikistanu Emomali Rachmon takto pod určitou zámienkou snaží pripomenúť, kto má v krajine reálnu moc. Posledný takýto vojenský nájazd vládnych vojsk sa tam začal 24. júla a trval dva dni. Oficiálne išlo o operáciu proti ozbrojeným banditom, pri ktorej však podľa svedkov zahynulo aj množstvo civilistov.

Väčšina rodín má aspoň jedného člena v zahraničí, kde pracuje a odkiaľ jej posiela peniaze na život. Priemerný plat (ak sa to dá nazvať platom) je asi 75 dolárov mesačne. Vyžiť z takéhoto príjmu sa dá len ťažko. Údaje o skutočnej úrovni nezamestnanosti v krajine úrady nepublikujú, no aj podľa ich oficiálnych štatistík, ktoré sa v týchto kútoch sveta často „prikrášľujú“, je za hranicou chudoby takmer každý druhý obyvateľ. Dáva to koniec koncov zmysel, keď si vezmeme, že priemerný plat 75 dolárov na mesiac je niečo vyše dvoch dolárov na deň, čo je jedna z hraníc, ktorou sa určuje chudoba.

Tí, ktorí neemigrujú za prácou, si musia hľadať iný spôsob, ako prežiť. Často je to pašovanie drog. Podľa údajov OSN sa z Afganistanu cez Tadžikistan ročne prepašuje okolo 75-80 ton drog, čo je denne okolo 200 kg. Skôr by sa dalo povedať „prevezie“, a nie prepašuje, pretože prevoz drog cez Tadžikistan je dobre organizovaný biznis, z ktorého si okrem samých pašerákov „privyrobia“ aj colníci, policajti a úplatky z pašovania drog sa údajne pyramídovo dostávajú až k najvyšším miestam vo vláde. Pašerákom sa však niet čo diviť a nie je začo ich morálne odsudzovať. Radoví tadžickí pašeráci prevážajú drogy nie preto, aby na tom zbohatli a kúpili si drahé autá, ale preto, aby mali na jedlo. To sa však nedá povedať o vláde v krajine. Tá má údajne rozprávkové príjmy práve z toho, že necháva cez krajinu pretekať tony drog, na čo zahraničie prižmuruje oči, pretože Tadžikistan potrebuje ako spojenca v boji proti radikálom v Afganistane. Koniec koncov, keby sa niekto problémom prevozu drog cez Tadžikistan začal reálne zaoberať, značnú časť obyvateľstva by obrali o zdroj príjmu, čo by malo nepredpovedateľné následky na aj bez toho krehkú stabilitu v krajine, ktorá má v živej pamäti občiansku vojnu z 90-ych rokov minulého storočia.

Tadžikistan je v poslednej dobe obeťou sebeckých politických ambícií prezidentov Tadžikistanu a Uzbekistanu a geopolitiky Ruska. Uzbekistan drží Tadžikistan v ekonomickej a energetickej izolácii. Dôvodom sú snahy Tadžikistanu dobudovať vodnú elektráreň Rogun na rieke Vachš, ktorá tečie ďalej do Uzbekistanu. Elektráreň Rogun by teda Tadžikistanu umožnila kontrolovať prietok rieky Vachš a regulovať, koľko vody bude mať Uzbekistan za zavlažovanie svojich plantáží bavlny, z ktorých má údajne značné neoficiálne príjmy pre zmenu prezident a vláda Uzbekistanu. Hoci je pravdou, že prietok cez rieku Vachš by sa počas napĺňania priehrady mierne znížil, išlo by iba o asi 2-percentný pokles. Uzbekistan je však proti a spôsobuje Tadžikistanu celý rad problémov, aby ten nemohol Rogun dostavať:

  • Uzbekistan od 1. apríla odmieta dodávať do Tadžikistanu zemný plyn. Robí tak vraj preto, lebo sa dohodol na dodávkach veľkého objemu plynu do Číny a malý Tadžikistan už preň nie je perspektívny klient. S elektrinou je to podobné. Uzbekistan odmieta transportovať do Tadžikistanu elektrickú energiu z Turkménska a odôvodňuje to tým, že energetický systém, vybudovaný počas Sovietskeho zväzu, je vraj neefektívny a nezodpovedá súčasným požiadavkám. V dôsledku nedostatku elektriny je Tadžikistan nútený na celom území krajiny zavádzať prísne limity na jej spotrebu. Tadžikistan však má dostatočný potenciál na to, aby vyrábal dosť svojej vlastnej elektrickej energie a dokonca ju aj exportoval. Na to by však musel dokončiť elektráreň Rogun a vybudovať ešte niekoľko menších, čo mu však jeho sused nechce dovoliť.
  • Od novembra 2011 Uzbekistan blokuje transport tovarov po železnici cez svoje územie do juhozápadných oblastí Tadžikistanu. Uzbekistan zámerne neopravuje poškodenú železničnú trať, vedúcu do Tadžikistanu, čím v týchto provinciách vyvoláva akútny nedostatok tovarov a humanitárnu krízu. Uzbekistan tvrdí, že železničná trať na tomto úseku bola údajne poškodená teroristickým útokom. Nepochopiteľné však potom je, prečo potom Uzbekistan odmieta návrhy Tadžikistanu opraviť trať na vlastné náklady. Pravdepodobne preto, aby mal čím tlačiť na Tadžikistan, aby ten nepokračoval v prácach na elektrárni Rogun.
  • Uzbekistan v dôsledku občianskej vojny v Tadžikistane zamínoval spoločnú hranicu a v roku 2000 pre obyvateľov Tadžikistanu zaviedol víza. Na zamínovanej hranici hynú nevinní ľudia, no Uzbekistan ju napriek tomu odmínovať neplánuje. Okrem toho na to, občania Tadžikistanu a Uzbekistanu potrebujú pre vzájomné cesty víza. To vyvoláva problémy, pretože približne pätina obyvateľov Uzbekistanu sú etnickí Tadžici, ktorí majú mnoho príbuzných v susednom Tadžikistane. Navštíviť sa však môžu navštíviť iba po tom, ako si v hlavnom meste svojej krajiny vybavia vízum. Je to niečo podobné, ako keby Slováci museli žiadať o české vízum v Bratislave pred každou cestou do Česka a naopak.

Rusko, ktoré má v regióne najväčší vplyv, si Tadžikistan nezastalo. Naopak. Ešte ako prezident, Dmitrij Medvedev vyhlásil, že Uzbekistan a Tadžikistan si svoje spory musia urovnať sami medzi sebou, no pri stavbe vodných elektrární je nevyhnutné brať do úvahy ich vplyv nie len na samotnú krajinu, ale aj na širší región. Tým sa prakticky postavil na stranu Uzbekistanu. A nie náhodou. Práve Uzbekistan je problematickým článkom Strednej Ázie, ktorý sa snaží viesť politiku nezávislú od Ruska a nehorí integračnými ambíciami do vznikajúcich integračných štruktúr v tomto regióne pod vedením Moskvy. Nedávno už druhý krát od rozpadu ZSSR vystúpil z OZKB, východnej obdoby NATO. Ústupkami Uzbekistanu sa Rusko snaží udržať si ho vo svojej sfére vplyvu. Na druhej strate Tadžikistan je pevne pod kontrolou Ruska, ktoré prižmuruje oči na milióny Tadžikov, nelegálne pracujúcich v Rusku, ktorí ročne posielajú domov svojim rodinám asi 2 miliardy dolárov a sú spolu s pašovaním drog hlavným zdrojom príjmov v krajine. Ak Tadžikistan bude viesť príliš protiruskú politiku, Rusko môže túto armádu migrantov kedykoľvek začať vyhosťovať, čím zbaví Tadžikistan značnej časti príjmov a podkope krehký základ, na ktorom sa drží súčasná tadžická vláda.

Je viacero verzií, prečo Uzbekistan spôsobuje Tadžikistanu podobné nepríjemnosti. Jednou z nich je stredoázijská mentalita, v ktorej už samotný fakt, že by Tadžikistan v prípade dostavby Rogunu mohol niečo kontrolovať v Uzbekistane je per Uzbekistan natoľko ponižujúci, že sa všemožne snaží tomu zabrániť. Tiež sa spomína osobná nevraživosť medzi prezidentmi Tadžikistanu a Uzbekistanu. Počas občianskej vojny v Tadžikistane v rokoch 1992–1997 uzbecký prezident Islam Karimov podporoval vtedajšieho člena tadžickej opozície Rachmona a očakával, že ak sa ten stane prezidentom, náležite sa mu odvďačí. To sa však nestalo. Rachmon sa síce prezidentom stal, no začal viesť politiku nezávislú od Uzbekistanu, s ktorou Karimov nesúhlasil. Smutné je, že ani jeden z nich v najbližšej dobe svoj post neopustí, a toho súperenie Uzbekistanu a Tadžikistanu, ktoré boli kedysi súčasťou jednej krajiny, bude pokračovať a trpieť z neho naďalej budú najmä obyčajní ľudia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?